Keď som bol prvýkrát v Británii, krátko po otvorení hraníc, mal som to staré, známe déjà vu. Toľko som o tej krajine študoval, vedel, že sa mi mnohé jednoducho potvrdilo. Bolo to tam také britské, svojské, neeurópske.

Keď som cestoval do UK v nedávnom období, celý imidž tejto krajiny sa preklápal do celkom inej roviny. Možno európskejšej, veď len v Londýne žije 1 milión Európanov. Ale ešte viac zglobalizovanej, kozmopolitnej podoby.

Utilitárny, úžitkový, pragmatický, oportunistický, vykalkulovaný, zmaterializovný, pôžitkársky  svet. Je jedno kto si, čo si, dôležitá je libra šterlingov, jej nákupná sila v Európe, aj po celom svete.

Keď David Cameron v 2016, akoby omylom, neuvedomujúc si všetky riziká, vyhlásil referendum o odchode z EU, to ako keby starý britský Fénix začal vstávať z popola. Britská národná hrdosť predsa nemôže dovoliť, aby nevolení zástupcovia v Bruseli rozhodovali aj o tých najneuveriteľnejších banálnostiach. O to skôr o dôležitých veciach. Britská aristokratická ,,splendid isolation“, ktorú ríša, ,,nad ktorou nikdy nezapadalo slnko“, infutovala to žíl poddaných jej Veličenstva po stáročia, sa začala obliekať do nových kostýmov 21. storočia.

Ako keby, ako tak. Veď proti sa zdvihla minimálne polovičná, hlučná ,,väčšina“, hlavne mladých a stredných ročníkov, ktorá väčšinu brexitérov hádzala do jedného vreca populistických, vidieckych zadubencov.

Keď sa Briti mali pred niekoľkými dňami rozhodovať medzi toryovcami a labouristami, vlastne rozhodovali o Brexite, a nie o úrovni sociálnosti, či nesociálnosti politiky týchto dvoch hlavných strán. A mnohí sa nakoniec rozhodli pre Brexit, len aby s tým cirkusom bol už čo najskôr koniec.

Pre Britániu to nemusí byť pohroma, obchodovať budú naďalej s Európou, intenzívnejšie s Amerikou a celým svetom. Celý projekt brexitu vychádza z istej vízie, idei, až nádeje. No byť sám sebou, ísť svojou cestou, spoľahnúť sa na démos, demokraciu, to všetko si vyžaduje aj istú dávku politického idealizmu.

Majú ešte Briti dosť idealizmu, aby verili svojej demokracii?

Foto: Wikimandia